Leto
Príjemné prežite letného obdobia vám želá regresný terapeut a autor stránky Patrik Balint
Regresná terapia on Facebook
Numerologický výklad
Nadhľad nad životným príbehom môže sprostredkovať aj numerológia. Nahrávku s numerologickým výkladom si môžete objednať tu...

Záverečná práca Mgr. Janka Dudinská

Záverečná práva vo formáte rtf
Záverečná práva vo formáte doc


Záverečná práca

REGRESNÁ TERAPIA

JEDEN ALEBO NIEKOĽKO ŽIVOTOV?
JEDEN ALEBO NIEKOĽKO PRÍSTUPOV?

Lektor: Ing. Balint Patrik 2005-2010 , Spracovala: Mgr. Dudinská Janka Levoča 2010

Obsah

1.Úvod
2.Začiatky
3.Psychodynamický prístup
4.Rogeriánsky prístup
5.Ericksonova hypnoterapia
6.Virginia Satirová a jej model
7.Relaxácia
7.1. Autogénny tréning
8.Sebapoznanie z pohľadu Jogy
8.1. Joganidra
9.Karma
10.Regresná terapia
11.Záver
12.Použitá literatúra


1.Úvod

V tejto práci by som sa chcela podeliť o svoju vlastnú cestu, ktorou som prechádzala v  osobnom, ale aj profesionálnom živote. Vždy išli tieto dve časti mňa samej vedľa seba. Niekedy v súlade, niekedy som videla len jednu, inokedy si trochu zavadzali alebo sa o seba potkýnali. Na tejto ceste bolo veľa objavov a ďakujem vyššej moci a všetkým, ktorí ma na nej podporovali, aby som mohla ísť vždy ďalej. Spoznala som, že prekážky sú veľkým zdrojom. Často som musela ísť s vlastnou kožou na trh. Boli úseky života, keď svietilo slnko a ja som sa mohla tešiť zo svojho miesta na slnku. Boli však aj chvíle, keď bolo zamračené alebo prišli búrky. Nebolo jednoduché pochopiť, že sebapoznávanie v tomto svete nekončí, že je to práca na celý život. Alebo niekoľko životov? Nebolo jednoduché to pochopiť práve v čase, keď som si myslela, že už stačí. Veď som mala za sebou niekoľko výcvikových programov a niekoľko krížikov na chrbte.
Je však nádherné uvedomiť si, že som našla cestu, ktorá ma bezpečne vedie. Viem, že do svojho cieľa raz prídem. Už netrvám na tom, aby to bolo teraz a hneď. S pokorou a trpezlivosťou kráčam svojím životom a svojou cestou. Viem, že občas zájdem aj na vedľajšie cestičky, ale mám istotu, že som na tej svojej.
Stretávala som mnoho učiteľov, ktorí ma inšpirovali, občas viedli za ruku, aby som to mohla urobiť aj ja, keď ma už potrebovali iní. Naučila som sa mnoho techník,  pohľadov a prístupov k človeku. Ale to, čo je spoločné pre všetky, je hlboký záujem o človeka, jeho ľudskosť a dôstojnosť,  blízkosť a odvahu stáť pri ňom, keď ho ostatní odsudzujú a hodnotia. Vidím to tak, že je mnoho ciest, ktoré vedú k jednému cieľu. Nie je potrebné bojovať za ten či onen spôsob, lebo každý krok sa ráta.

Mahátmá Ghándi povedal:
Buď zmenou, ktorú chceš vidieť.

Tento svet sa nemôže zmeniť, ak my sami nepridáme ruku k dielu. Zmena sa môže udiať len skrze nás. My sme tou nádejou, aby sme mohli žiť v lepšom svete.


Swami Maheshwarananda hovorí:
V skutočnosti existuje iba:
jedno náboženstvo: humánnosť,
jeden národ: ľudstvo,
jeden Boh: univerzálny Boh.1

V mojom živote bolo veľa zmien. Vždy mám pred nimi rešpekt, ale zmeny posúvajú, ak sa ich nezľakneme. Možno tie najväčšie veci sa dejú v tichu, kde nikto zvonku nevidí, že sa vôbec niečo deje.
Nedávam si v tejto chvíli, v tejto práci za cieľ túlať sa intelektuálnou cestou. Skôr je to zastavenie sa v určitých úsekoch môjho profesionálneho života, pohľad dozadu.
Sama som prekvapená, koľko toho bolo. Vždy ma spätný pohľad prekvapí. Ako jediné dieťa svojich rodičov som často mávala pocit, že som na tomto svete sama. Teraz, keď sa obzriem, vidím svoju krásnu, jedinečnú rodinu, veľa priateľov, učiteľov, klientov, z ktorých sa niektorí stali priatelia, vidím veľa využitých, ale aj premárnených šancí. Vidím, že v mojom živote nie je samota. Je v ňom veľa svetla.











2.Začiatky

Dlho som uvažovala, ako svoju prácu poňať, ako k nej pristúpiť, keďže som v živote prechádzala rôznymi výcvikovými psychoterapiami, ktoré posúvali mňa, ale aj moju prácu s klientmi.
Tento proces začal v roku 1978. Skončila som vysokoškolské štúdium a začala pracovať na psychiatrii v Bytčici pri Žiline. Bol to nádherný čas začiatkov a zamilovaní sa do práce, ktorú som si vybrala. Pracovala som skôr s tzv. „psychotickými pacientmi“ a moja pomoc týmto ľuďom bola postavená na psychodráme, arteterapii, psychogymnastike, individuálnych rozhovoroch, technikách, s ktorými sme sa zoznamovali na psychoterapeutickom oddelení v Opave u primárky MUDr. Štrossovej. Bola to krásna práca, krásne stretávania sa s pacientmi na ich ceste životom. Objavovala som, že existuje miesto a spôsob, kde sa dá vstúpiť do ich sveta a priblížiť sa mu. Objavovala som, že sú nesmierne vnímaví a pravdiví. Naučila som sa veľmi veľa o nich, ale aj o vzácnych okamžikoch približovania.

3. Po určitom čase som zmenila pracovisko a začala pracovať vo Výchovnom ústave pre mládež.
V tom čase som začala dlhodobý výcvik psychodynamicky orientovaný v skupinovej psychoterapii organizovaný pod záštitou Ministerstva školstva SR. Bola to absolútne najkonštruktívnejšia vec, ktorú som mohla urobiť. Bol to spôsob, ako najlepšie porozumieť sebe a následne všetkým ľuďom, s ktorými som sa stretávala. Či už pracovne, alebo osobne. Dokonca si myslím, že bez vlastnej skúsenosti nie je možné toto porozumenie objaviť. Som hlboko presvedčená, že terapeut môže viesť ľudí len tam, kam sám došiel, a preto je jeho povinnosťou rásť. Na vlastnej koži som sa učila, ako funguje rodina, ako pôsobia primárne rodinné matrice. Ako sa prenášajú skúsenosti a zážitky z pôvodnej rodiny do novej, ako nikto z nás nemôže uniknúť z týchto zákonitostí. Že to, akú voľbu si v svojom živote vyberáme, je ovplyvnené našimi ranými skúsenosťami a zážitkami. Že to, do akých vzťahov vstupujeme, aké vzťahy vytvárame, nie je náhoda, a že sa dá s tým pracovať, dá sa nájsť cesta, ako z toho, čo nefunguje, von. Neznamená to, že je všetko hneď vyhrané, ale znamená to, že viem, kadiaľ vedie cesta. A to je veľa. Žiť v tme a obviňovaní je síce pohodlné, ale nikdy neuvidíme blikať svetlo, nikdy neuvidíme farby, hĺbky a výšiny. Rast je niekedy ťažký a bolí. Ale keď sa dieťa narodí, na bolesť zvyčajne matka zabudne. Ak máme trpezlivosť, odvahu a lásku, sme pripravení objavovať nový svet.

Vo Výchovnom ústave /dnes Reedukačný domov mládeže/ som pracovala s 15- až 18-ročnými dievčatami s rôznymi osudmi, veľakrát nie jednoduchými.



Dievčatá v ústave si niesli vo svojom vienku veľa utrpenia, veľa smútku a zranení, ktoré ich ovplyvňovali a človeku z vonku by sa mohlo zdať, že sú veľakrát „zlé“. Kto z nás má právo súdiť. Toto nie je postoj, ktorý im môže pomôcť. Ak ich dokážeme pochopiť, dať im napriek všetkému lásku a dôveru, dostanú šancu pre život.

Hovorí sa: „Ak môžeš utekať, utekaj. Ak nemôžeš utekať, kráčaj. Ak nemôžeš kráčať, choď po štyroch. A ak nemôžeš ani to, šúchaj sa aspoň po zadku.“

Príbeh
Pamätám si na dievčinu, môžeme ju nazvať, napr. Eva. Bola veľmi milá, ale bol to veľký „beťár“. Ak ste sa s ňou rozprávali, otvorila svoje srdce a mohli ste počuť jej príbeh.
Hovorila o tom, že žije sama s mamou, že otca nepozná. Sú chudobní a mama sa živí prostitúciou. Aby sa im „ľahšie“ žilo, musela prostituovať aj Eva. Mala 16 rokov. Matka ju nútila. Ale keď Evu umiestnili v ústave, nebol príjem taký, na aký bola matka zvyknutá, a tak Evina mama dostala skvelý nápad. Zlomiť Eve ruku, aby ostala doma. Tak sa aj stalo, no nepomohlo to. Eva sa musela do ústavu vrátiť. Nekonečná mamina „vynaliezavosť“ a obetavosť Evy. Tak by sa možno dal nazvať príbeh. Nebolo mi všetko jedno, keď som ho počúvala. Zaujalo ma, okrem iného, keď sa mi tlačili slzy do očí a čosi ma tlačilo na hrudi, ako je možné s takýmito skúsenosťami ísť ďalej do života. Život sám ukazuje, že sa dá. Napriek všetkému Eva sa vie tešiť, vie sa otvárať svetu, vie rozdávať radosť, ale ... tak trošku bez hraníc. Neviem, ako sa Eve darí teraz, ale keď som s ňou bola naposledy, tešila sa na to, čo ju v živote čaká. Nebola to moja zásluha. Je to niečo, čo bolo jej – akési nekomplikovanie života a sila brať veci také, aké sú. Možno to bol jej dar, ktorý dostala alebo si ho vytvorila. Podobných osudov v ústave stretnete veľmi veľa, ale s rôznymi koncami.


V rámci psychoterapeutického pôsobenia v ústave sme zavádzali komunitnú formu práce, skupinovú psychoterapiu, relaxácie, robili sme arteterapiu, psychogymnastiku, prácu s denníčkami, voľné tribúny, pozitívny spôsob odmeňovania a tiež individuálnu psychoterapiu.

Neskôr som začala som pracovať v Manželskej a predmanželskej poradni, ktorá sa neskôr premenovala na Centrum poradensko-psychologických služieb.
Bolo to ďalšie skvelé miesto, kam ma osud zavial a dovolil mi zbližovať sa s ľuďmi, ktorí mali dôveru navštíviť ma, zastaviť sa vo svojom živote a hľadať odpovede na otázky. Boli to tiež nádherné objavovania. Tu už bolo možné na osudoch dospelých ľudí pozorovať, ako sa naozaj ľudské zákony opakujú a potvrdzujú.

Hovorí sa, že existujú tri druhy zákonov: ľudské, prírodné a kozmické, alebo božie. Zaujímavé je, že si myslíme, že ich môžeme ovládať, dokonca nimi manipulovať. Naše životy nám dávajú ale odpoveď, že nič „nevychytračíme“. Všetko sa vracia späť k nám. Trpezlivo a jasne. Tak jasne, že to až bolí. Ale je v tom istota, že sa k nám vráti, čo nám patrí.


Príbeh
Raz k nám prišiel „rozvodový prípad“ – manželský pár, v ktorom sa manželka rozhodla podať návrh na rozvod. Boli nádherným párom. Keď ste sa na nich pozerali, ťažko bolo uveriť tomu, čo sa doma odohrávalo. Žena, nazvime ju Zuzana, sa v tomto prípade rozvádzala druhýkrát. Práca v poradni nie je taká, že sa snažíme nájsť vinníka, ale že sa snažíme spolu s partnermi pochopiť, kde uviazli, čo sa stalo. Pri rozvode ostávajú deti bez otca alebo bez mamy. To nie je výhra. Rozvod možno nazvať výhrou len vtedy, ak sú v rodine naozaj ohrození niektorí jej členovia. Takže začali sme pátrať, čo sa vlastne stalo. Zuzana sa pomaličky rozrozprávala o svojom živote. Narodila sa do rodiny, kde otec pil a keď si vypil, bol agresívny. Často z domu všetci pred ním utekali. Keď vyrástla, zamilovala sa a vydala. Myslela si, že jej trampoty skončili. Nebola to však pravda. Narodilo sa im dieťa a postupne si pripustila, že jej muž je tiež alkoholik. Rozviedla sa, prešla veľkým sklamaním a zariekla sa, že sa už nevydá.
Čas plynul a zrazu sa v istý čas nachádzala v nemocnici, kde oproti bol ďalší pavilón, z okna ktorého sa na ňu usmieval veľmi príťažlivý muž. A tak sa cez okno začala láska. Mala takú silu, ktorej Zuzana nevedela odolať. Myslela si, že má toho najlepšieho muža. Zobrali sa. Opäť otehotnela. Narodil sa vytúžený syn. Ale ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Opäť začal kolotoč zraňovania. Teraz nešlo o alkohol, ale manželovu žiarlivosť, obmedzovanie a ohrozovanie na zdraví. Vtedy, keď už ležala na zemi a mala priložený nôž na krku, sa rozhodla. Rozvod. Podarilo sa. Príbeh však neskončil. Zuzana už síce ohrozovaná nebola, ale v rodine problémy pokračovali. Dialo sa niečo, čo sa prejavilo neskôr na ich synovi. Keď dospieval, začali krádeže, drogy, problémy, ktoré ho doviedli až k väzbe. Je to náhoda? Nie.
Práca v poradni mi dennodenne nastavovala zrkadlo, ako sa veci dejú, ako sa životy dejú a občas sa podarilo urobiť výchylku, ale občas nie. Dávala som si otázku, prečo je to tak. Prečo nemôžem pomôcť vždy. Odpoveď neprichádzala a často som domov chodila unavená. Rozumela som veciam, videla som ich, ale ostávalo tu ešte niečo zahalené.





4. Rogeriánsky na človeka zameraný prístup.

Bola to ďalšia objavná vec. Rogers demokratizoval vzťah medzi terapeutom/poradcom a klientom. Bol presvedčený, že samotní klienti – nie ich akokoľvek vzdelaní doktori – najlepšie vedia, čo ich zraňuje a čo potrebujú, aby sa situácia napravila.2
Prístup, je založený na empatii, ale nie na empatii, v ktorej sa strácate vy sami. Tento prístup hovorí, že terapeut je len sprievodca na ceste človeka. Nie je ten, kto veci rieši za neho.
Rogers tvrdí, že všetky ľudské bytosti majú tendenciu smerovať k aktualizácii. Je to motivačná sila, ktorá poháňa ľudí k činnostiam, ktorými sa zachováva a rozvíja ich organizmus. Táto viera vo vrodenú schopnosť ľudí preberať zodpovednosť za vlastný život je pre Rogersovu formu terapie rozhodujúca. Tvrdí, že dôvera v bazálnu schopnosť klienta postarať sa o seba, je rozšírením jeho postoja, že ľudia sú oveľa múdrejší, než si myslia. A tak prostredníctvom terapie sa môžu naučiť získať dôveru v seba a prevziať zodpovednosť za svoj život.2
Keď som pochopila, že nemám právo brať klientovi jeho zodpovednosť za seba samého, a že on môže kráčať takým tempom, na aké je pripravený, prestala moja únava.
Vo väčšine terapeutických prístupov hrá dôležitú rolu pochopenie podstaty pojmu seba. Ak je vnútorné vnímanie seba samého zhodné so spôsobom, ako ho prejavujeme navonok, v medziľudských vzťahoch, potom hovoríme, že je človek kongruentný, spojený sám so sebou. Ak je však rozdiel medzi predstavou, ktorú máme o sebe a tým, ako ju prezentujeme, potom to nie je kongruencia.2
Podľa Rogersa človek v ranom vývine nadobúda túžbu po kladnom prijímaní – po náklonnosti, úcte, pochopení a akceptácii – bezvýhradnom pozitívnom prijímaní.
Pre Rogersov nedirektívny prístup, je význačné, že je založený na „aktívnom počúvaní“. Prístup zameraný na človeka podporuje vnútorné prežívanie. Obracia pozornosť do nášho vnútra. Pomáhame človeku tým, že ho sprevádzame v jeho príbehu. To, čo robíme pre klienta, sa skrýva za našimi rozhovormi, v ktorých ho prenášame z vonkajšieho prežívania do vnútorného tvorivého procesu.

Aktívna, pozorná, starostlivá a chápajúca ľudská prítomnosť je v emocionálnom liečení najmocnejšou silou, ktorá existuje alebo vôbec kedy existovala na svete.3
Každý človek, ktorý sa niekedy pokúšal pomôcť inej trpiacej ľudskej bytosti, to vie.


Príbeh
Raz prišiel klient, ktorého môžeme nazvať Adam. Mala som pri ňom pocit, že patrí skôr do kompetencie psychiatra. Bol veľmi vzťahovačný, podozrievavý, nedôverčivý. Stále si overoval, či nemáme odpočúvacie zariadenie a pod. Chvíľu som váhala, ale niečo ma zastavilo. Keď som si uvedomila, koľko odvahy musel preukázať on, aby prišiel do poradne k cudziemu človeku a pokúsil sa otvoriť a požiadať o pomoc, pocítila som pokoru, a tak sme si sadli a začali spolu hovoriť. Bol to moment, keď „stál“ pri mne pán Rogers a šuškal mi: „Dôveruj mu a dôveruj aj sebe“. Dôvera sa rodila veľmi dlho, krok za krokom. Chvíľami sme sa posúvali, chvíľami sme stáli, ale boli sme spolu. Adam dovolil postupne odčarovať jeho príbeh, pozrieť sa na svoju minulosť, odpustiť svojim blízkym, okoliu, ale aj sebe. Bola to tiež cesta o nájdení seba ako muža. Bola to cesta o hľadaní lásky, ktorú nakoniec našiel vedľa seba. Po roku mi napísal list. Veľmi dlhý list, z ktorého som sa dozvedela, že na moje dvere zaklopal v poslednej nádeji pred tým, ako urobí vec, ktorá sa nedá zmeniť. Sama som v tom čase netušila, že situácia bola taká vážna. Ďakujem, pán Rogers, že sme sa stretli v správnu chvíľu a že ste stáli vedľa mňa. Dnes je Adam ženatý a má 2 deti.





5. Ericksonovská hypnoterapia

Po nejakom čase mi do pracovného života vstúpila šanca pridať do svojich profesionálnych zručností Ericksonovskú hypnoterapiu. Ďalší úžasný spôsob ako pomôcť. Nuž a, samozrejme, ako to býva, začnú prichádzať klienti, pre ktorých je daný druh pomoci vhodný. A tak sa aj stalo.

Príbeh
Prišiel, nazvime ho Tomáš. Veľmi sympatický, mladý muž, ktorý sa chcel ženiť. Bol tu však háčik, a tým bola nespoľahlivá erekcia, ktorá mu bránila v plnohodnotnom sexuálnom živote. Prišla aj jeho priateľka, ktorá bola takisto veľmi sympatická. Takže sme začali na jeho probléme pracovať. Čo sa stalo? V čase tohto príbehu chlapci chodili na vojenčinu na dva roky. Niektorí už majú v tom čase skúsenosti, niektorí ich predstierajú. Náš Tomáš však nemal žiadne. V tom čase ho sex ešte neoslovoval. Na vojne však dozrel a pod vplyvom „skúseností“ svojich kamarátov sa rozhodol, že keď príde domov, prvé, čo urobí, pôjde na diskotéku a vyspí sa s nejakým dievčaťom, nech to už má za sebou. Potom si nájde dievča, ktoré bude mať naozaj rád. Stalo sa. Prišiel čas vrátiť sa domov a on pokračoval v svojom pláne. Išiel na diskotéku a aby to dobre dopadlo, vypil si.
Vieme, že v malom množstve alkohol môže znížiť úzkosť, ale vo väčšom množstve má opačný účinok a erekcia nie je spoľahlivá.
Na diskotéke sa zoznámil s náhodným dievčaťom, s ktorým sa rozhodol pre svoj vstup do stavu muža. Keď však prišlo k momentu sexuálneho styku, zlyhal. Samozrejme, v tom čase už bol opitý. Ostal mu veľmi zlý pocit. Povedal si, že to musí skúsiť ešte raz. Použil však ten istý scenár. Opäť si vypil. Takto to niekoľkokrát zopakoval a presvedčil seba samého, že nie je v poriadku. V terapii pochopením toho, čo sa stalo a že on nie je chlapec na jednu noc, že má iné predstavy o tom, ako majú dvaja komunikovať a rozvíjať svoj vzťah a pomocou hypnoterapie sa podarilo veľmi rýchlo jeho problém odstrániť. Svadba sa mohla konať a jeho šťastie naplniť.

Pán Erickson hovorí o tom, že našou starosťou pri práci s klientmi, je uvedomiť si, že sú to individuálne bytosti, a  nemali by sme sa nechať spútať koncepciami. Tiež nezáleží ani na čase, ani teórii, ale na tom, ako sa dotkneme osobnosti tým, že povieme správnu vec, v správnom čase.
Ďalšie slová múdrosti od Ericksona: „Dôverujte svojmu nevedomiu. Je to veľmi rozkošný spôsob života, veľmi rozkošný spôsob, ako niečo robiť.“ A: „Neskúšajte používať techniku niekoho iného. ... Objavte svoju vlastnú.“4


6. Virginia Satirová a jej model

Po určitom čase prišla opäť príležitosť pracovať na svojom sebarozvoji ako aj získavaní ďalších profesionálnych zručností. Prišla šanca zoznámiť sa s  Virginiou Satirovou. To, čím ma oslovila, je jej osobitý prístup ku klientovi a k jeho rodine.
Za základ považuje primárnu triádu mama, otec, dieťa a v tomto obraze sa odohráva to najdôležitejšie pre človeka. Dobré, aj zlé. Do terapie vložila neverbalitu, dotyk, pohyb a nesmierne prirodzený, ľudský prístup.
„Bola presvedčená, že ak pomôže svojim klientom viac vidieť, počuť a cítiť, ich osobné a medziľudské zdroje ich privedú k vlastnému riešeniu. „4
Veľmi dôležité miesto v jej prístupe k človeku má pozitívny úmysel, ktorý je skrytý pod každým činom, aj keď to navonok tak nevyzerá. Bola presvedčená, že problém, s ktorým ľudia prichádzajú, je odrazom ich vnútorného nastavenia, videnia. A tak ako u mnohých ďalších terapeutov, aj tu nachádzame poznanie, že minulosť nezmeníme, ale môžeme zmeniť dopad situácie na nás. Využívala techniku sochania na vytváranie modelov, v ktorých sa klienti nachádzajú, čo umožňuje situácie „vidieť“ jasnejšie.
Virginia Satirová o svojej terapii hovorí: „Je to jednoducho život, ktorý sa chce stretnúť so životom. Ja ako terapeutka som sprievodkyňa. Snažím sa ľuďom pomôcť, aby sa naladili na svoju múdrosť.“4
Virginia Satirová , hovorí o piatich slobodách:

Päť slobôd
Sloboda vidieť to, čo je tu a teraz,
miesto toho, čo by malo byť, bolo alebo bude.

Sloboda hovoriť to, čo človek cíti a čo si myslí
miesto toho, čo by mal cítiť a čo by si mal myslieť.

Sloboda cítiť to, čo človek chce,
miesto toho, aby cítil to, čo sa od neho očakáva, že má cítiť.

Sloboda požiadať o to, čo človek chce,
miesto toho, aby zakaždým čakal na to, čo mu kto dovolí.

Sloboda sám za seba nájsť odvahu a riskovať,
miesto toho, aby stále vyhľadával bezpečie a nikdy nerozhojdal čln.

Terapeutické presvedčenia - niektoré z terapeutických presvedčení a princípov, na ktorých je postavený Model V. Satirovej 5

1.Zmena je možná. Aj keď je vonkajšia zmena obmedzená, je možná zmena vnútorná.
2.Väčšina rodičov robí to najlepšie, čo dokáže urobiť v danom momente.
3.Všetci máme tie vnútorné zdroje, ktoré potrebujeme, aby sme úspešne zaobchádzali so svetom a rástli.
4.Máme možnosti voľby, hlavne čo sa týka odozvy na stres, namiesto toho, aby sme reagovali na situácie automaticky.
5.Terapia sa musí sústrediť na zdravie a potenciál, a nie na patológiu.
6.Nádej je významnou súčasťou alebo prísadou zmeny.
7.Ľudia sa spájajú na základe rovnakosti a rastú na základe odlišnosti.
8.Hlavným cieľom terapie je – rozhodovať sa sám za seba.
9.Všetci sme prejavom tej istej životnej sily.
10.Väčšina ľudí dáva prednosť známemu pred tým, kde (s čím) mu bolo dobre. Predovšetkým vo chvíľach stresu.
11.Problémom nie je problém, ale to, ako sa s problémom zaobchádza.
12.City patria k nám – sú naše, máme ich všetci.
13.Ľudia sú v podstate dobrí. Je potrebné, aby našli svoj vlastný poklad (svoje JA, vnútro) a spojili sa s ním a aby uznali existenciu svojej sebahodnoty.
14.Rodičia často opakujú vzorce, ktoré poznajú z čias svojho detstva, a to aj disfunkčné.
15.Nemôžeme zmeniť minulé udalosti, ale môžeme zmeniť to, aký majú na nás dopad.
16.Ocenenie a prijatie minulosti zvyšuje našu schopnosť zvládať prítomnosť.
17.Jedným z cieľov na ceste k našej celistvosti je prijatie rodičovských postáv ako ľudí a stretnúť sa s nimi na ich rovine ľudskosti miesto púheho stretnutia sa s rolami.
18.Zaobchádzanie so svetom (coping) je prejavom úrovne sebahodnoty. Čím vyššiu má človek sebahodnotu, tým celostnejšie zaobchádza so svetom .
19.Ľudské procesy sú univerzálne, a teda použiteľné v rôznych situáciách, kultúrach a okolnostiach.
20.Proces je cestou k zmene. Obsah tvorí kontext, v ktorom sa zmena uskutočňuje.
21.V modeli V. Satirovej je hlavným cieľom kongruencia a vysoká sebaúcta.
22.Zdravé medziľudské vzťahy stoja na rovnosti hodnoty.

Walter Zahnd, /z Chico State Univerzity v Kalifornii/. ktorý bol mojim lektorom v tomto výcviku bol úžasným „mágom“ v pomáhaní človeku. Keď som študovala, ako to robí a opýtala som sa ho na to, on odpovedal: „Raz, keď som pracoval vo väznici, bol tam jeden chlapec. Zavraždil svojho otčima, ktorý bol na vozíčku. Otčim, veľmi trápil jeho matku. Vedeli sme o tom z dokumentácie. Chlapec bol veľmi uzavretý a nedalo sa k nemu priblížiť. Veľmi som nad tým premýšľal a ponáral sa sám do seba, až som našiel to miesto v svojom vlastnom vnútri, tú lásku a súčasne bolesť, ktorá dáva človeku silu konať tak, ako koná. Povedal som mu: „Nepoznám človeka, ktorý by miloval svoju matku tak veľmi ako ty, že by bol ochotný obetovať aj sám seba.“ Toto bola kľúčová veta, ktorá mohla preniknúť do jeho sveta. Jeho oči sa pozreli na mňa a on mohol vyjsť zo svojho vnútra“. Vtedy som si uvedomila, že ak sa chceme k človeku priblížiť a pochopiť ho, v tej najväčšej hĺbke, je dôležité hľadať podobné miesta v nás samých, lebo ich máme všetci. Možno len inak zafarbené.

Veľmi známe sú myšlienky Virginie Satirovej, ktoré vystihujú spôsob našej blízkosti:

Ciele pre mňa
Chcem ťa milovať a pritom ťa nezvierať,
Oceňovať ťa a pritom ťa nesúdiť,
Byť s tebou a pritom ťa nerušiť,
Pozývať ťa a pritom si nerobiť nároky,
Opúšťať ťa a pritom nemať pocit viny,
Kritizovať ťa a pritom ťa nehaniť,
Pomáhať ti a pritom ťa neurážať,
Ak môžem mať to isté od teba,
potom sa môžeme pravdivo stretnúť
a navzájom sa obohatiť.

Celá moja doterajšia práca bola veľkým požehnaním a s pokorou som pristupovala k svojim klientom, ktorí prichádzali. Práca psychoterapeuta alebo človeka, ktorý sa stretáva s  ľuďmi na svojej a ich ceste, však nie je vždy priamočiara. Niekedy sa pýtam, či mám právo. Nie som taký človek, ktorý vidí až na koniec cesty, som len taký, ktorý je na ceste a neustále hľadá a objavuje spôsoby, aby mohol na chvíľu pristúpiť do „loďky“ ich života a nejakým spôsobom byť užitočný.

7. Relaxácia

Našla som ju ako diamant na ceste. Je to úžasná technika, úžasný spôsob, ako môže byť poskytnutá pomoc iným, ale aj sebe. Klienti sa ju mohli naučiť sami a vracať sa k nej vtedy, keď ju potrebovali, eventuálne ju mohli dostať nahratú na kazete.
Uvoľnením svalového napätia, reguláciou rytmu dýchania dosiahneme aj uvoľnenie psychického napätia. Preto o relaxácii hovoríme ako o technike psychofyzického uvoľňovania.6
Pomocou takéhoto uvoľňovania môže človek regulovať a lepšie ovládať svoje duševné stavy, svoj citový život.

7.1. Autogénny tréning


Túto techniku vypracoval v dvadsiatych rokoch nášho storočia berlínsky
neurológ J. H. Schultz a nazval ju autogénny tréning (AT), koncentratívne sebauvoľňovanie. Autogénny tréning pracuje s dvoma základnými princípmi, ktorými sú relaxácia a koncentrácia.
Relaxácia umožňuje na základe fyziologických mechanizmov navodiť duševný pokoj a súčasne upokojiť a zharmonizovať aj činnosť vnútorných orgánov.
Koncentrácia znamená sústredenie, ktoré však nie je kŕčovité, ale nenásilné. Prehlbovaním koncentrácie sa postupne prechádza do meditácie. Obrátením pozornosti do svojho vnútra podnety z vonkajšieho sveta prestávajú pôsobiť rušivo. V tomto stave môžme vnímať svoje vnútorné pocity, ale môžme aj do nich vstupovať, ovplyvňovať ich. Deje sa to prostredníctvom autosugescie, to znamená sebaovplyvňovanie pomocou myšlienok a predstáv. Autogénny tréning je jedna z ciest, ako plne rozvinúť svoju prirodzenú schopnosť. 7


Autogénny tréning sa skladá:
- z nižšieho stupňa (šesť úloh, ktorými sa vypracováva sústredené uvoľnenie svalstva, ciev, srdca, dýchania, telesných orgánov a hlavy),
- z vyššieho stupňa (autogénna meditácia), ktorý slúži na sebapoznávanie a sebarozvíjanie.
Konečným cieľom AT je podľa jeho autora to, „aby sa človek predpísanými cvičeniami stále viac vnútorne uvolňoval a ponáral do seba a aby dosiahol z vnútra vychádzajúcu prestavbu celého organizmu, ktorá umožňuje posilniť to, čo je zdravé, a zmierniť alebo odstrániť to, čo je nezdravé.“

Relaxáciu som v svojej praxi využívala veľakrát. Najmä vtedy, ak klient bol natoľko rozrušený, že mu jeho stav bránil sústrediť sa na svoj skutočný problém. Relaxácia bola tiež veľmi dobrým spôsobom, ako sa ponoriť do vnútra a poodhaliť to, čo sa v podvedomí deje.


8. Sebapoznanie z pohľadu jogy

Všetko so všetkým súvisí a nemôžem v tomto svojom pohľade nespomenúť
jogu, ktorá ma ako pilier sprevádza už 25 rokov. Joga má v mojom živote nezastupiteľné miesto a bola tou, ktorá prvá ukazovala v mojom živote na to, že náhody neexistujú, že svoj život máme v rukách, a že život nekončí smrťou.
Poznáme svoj život viac-menej od narodenia a napriek tomu nerozumieme, kto sme, odkiaľ sme prišli, čo tu máme robiť a kam pôjdeme. Náš život je plný zmätku, rôznych nedorozumení, sklamania a začarovaných reťazcov.
Ak porozumieme sebe samým, otvára sa nám cesta k porozumeniu k druhým ľuďom,  svetu, vesmíru. Prepracovať sa k svojmu JA, k učiteľovi v nás, nie je jednoduché. V živote veľakrát mávame pocit, že stojíme na mieste. Problémy sa vracajú, voda stojí, kým si neuvedomíme, že je potrebné začať kontrolovať svoje myšlienky, sebareflektovať, nastúpiť cestu k sebapoznaniu, k vnútornej komunikácii, k vnútornému porozumeniu, ale aj sebadisciplíne.

Swami Maheshwarananda, v svojej knihe Moje poselství podrobne rozoberá vnútorné psychické funkcie (anthakaranu), ktorými sú myseľ, intelekt, vedomie a ego.
Joga sa veľmi podrobne zaoberá problematikou duševného života človeka, pomáha pochopiť jeho zákonitosti a zároveň rozpracováva najrôznejšie techniky a návody, ako dosiahnuť vnútornú harmóniu a slobodu a ako postupne odstrániť všetky prekážky, ktoré nám bránia poznať seba samých a dosiahnuť zjednotenie so svojím JA . 8
Myseľ je chápaná ako posol medzi vedomím a podvedomím. Jej základnou vlastnosťou je neustály pohyb. Stav našej mysle ovplyvňujú vnemy, ktoré do nej vstupujú. Vlnenie, ktoré sa pod vplyvom myšlienok vytvára, spôsobuje nepokoj, ktorým trpíme často celé roky. Pomocou zmyslov prijímame množstvo najrôznejších vnemov. Tieto sa ukladajú do podvedomia a ovplyvňujú našu vnútornú prirodzenosť, spôsob nášho myslenia a konania a tým aj celý náš ďalší život.
Myseľ vynáša naše priania do vedomia, nehodnotí ich ani nerozoberá. Nie je zodpovedná za to, čo sa s nimi stane ďalej. Správa sa ako myš, ktorá si vyhrabáva v zemi dieru. Myš pracuje všetkými štyrmi končatinami súčasne: predné nohy rýchlo hrabú a nečakajú, až zadné hlinu odhodia. Rovnako tak myseľ prianie z podvedomia iba vynesie a okamžite sa vracia po ďalšie. Keby zotrvávala len vo vedomí, podvedomie by bolo blokované a trpeli by sme depresiami. Keby naopak zostávala stále v podvedomí, bolo by blokované vedomie a dostavili by sa halucinácie. Myseľ musí byť stále v pohybe, môže odpočívať len vtedy, keď je skladište zážitkov prázdne. 8
Ak nie sme schopní svoje myšlienky kontrolovať, trpíme najrôznejšími ťažkosťami, sme chorí, upadáme do depresií, zmätkov, pochybností a nervozity.
A opäť sme pri kontrole svojej mysle, svojich myšlienok, pri sebapoznávaní, pri hľadaní príčin vlastného nepokoja.
Intelekt preberá všetko, čo myseľ vynáša z podvedomia a čo sa prejavuje v podobe myšlienok.
Nižšia úroveň intelektu sa nazýva budhi. Samé o sebe je budhi pozitívny princíp, ale v spojení s egom sa stáva sebecké. Ak si budhi vyloží naše skúsenosti negatívne, objaví sa strach, zlosť a žiarlivosť. To všetko naň pôsobí, takže začne dávať sebecké podnety, ktoré naše zmysly realizujú.
Vyššia úroveň intelektu – vivéka, sa postupne vyvíja z nižšej úrovne intelektu. Vivéka znamená , vnútornú múdrosť, očistenú od ega, schopnosť oddeliť, rozlíšiť.
Harmonizuje intelekt a city, pomáha nám vidieť skutočnosť v celom rozsahu a dosahu.
Pomocou vivéky môžeme robiť sebaanalýzu, uvedomovať si svoje vlastnosti a tendencie.
Snažme sa byť pozorovateľmi. Každý problém, napríklad, strach z autority, strach z cestovania, bolesť hlavy, opakovaný zlý výber partnera, má svoju príčinu. Ak ju objavíme, náš problém sa rozpúšťa. Ak teda chceme problém odstrániť, musíme:
1.porozumieť,
2.odpustiť iným, ak si myslíme, že nám niečo spôsobili – otcovi, matke, súrodencom, partnerovi, či priateľom, ale aj sebe.
Potom sa stávame slobodní, opäť získame pocit energie, vnútornej sily a harmónie – stávame sa sami sebou.


Joganidra

Joganidra = jogový spánok
Európskou podobou prastarej indickej joganidry je autogénny tréning. Joganidra prepojuje vedomie s podvedomím, pretože pri nej ani nebdieme, ani nespíme. Spočiatku sa joganidra učí iba ako relaxačné cvičenie. V tejto fáze je podobná autogénnemu tréningu.
V stave joganidry pôsobí sila priania. Ak chceme, aby sa nám splnilo nejaké čisté pozitívne predsavzatie či prianie, používame na jeho vyjadrenie krátke vety (sankalpu). Sila priania funguje nezávisle na tom, či si prajeme niečo dobré alebo zlé. Každá myšlienka sa niekedy niekde v tomto vesmíre stane skutkom. Preto si treba veľmi zvážiť, čo si prajeme.
Joganidra – je veľmi príjemná, bezpečná a účinná technika na vnútorné prečistenie. Umožňuje nám preniknúť všetkými úrovňami vedomia.
Môžeme sa vrátiť až k prvému okamžiku svojho života, pochopiť príčiny svojich problémov a riešiť ich.

Technika joganidry sa používa na relaxáciu, uvoľnenie. Pomáha rozvinúť pevnú vôľu, zbaviť sa psychických tenzií, konštruktívne riešiť problémy, rozvíjať schopnosť učenia sa a pod. Má niekoľko stupňov. Nižšie stupne sa týkajú fyzického tela.
„Podľa dochovaných svedectiev učil Majster túto techniku od roku 1880. Od tej doby sa šíri po Indii a dostala sa aj do Európy a do Ameriky“.9

9. Karma

Veľký mudrc a básnik Tulsidas povedal:
„Dávno pred tým, ako povstalo telo, bol osud daný.“

Swami Maheshwarananda v svojej knihe Skryté sily v človeku píše: 10
„Všetko, čo existuje, je dané vedomím. V každom atóme vibruje prasila vesmíru. Rozvoj vedomia začína už v kameni,  kove, pokračuje vo vegetácii. Aj rastliny majú schopnosť cítiť, nedokážu však svoje pocity vyjadriť a povedať ostatným. Na ďalšom stupni sú tvory, ktoré síce vyzerajú ako rastliny, ale patria do
živočíšnej ríše, napr. korály alebo morské sasanky. Potom nasledujú plazy, ryby, vtáky, cicavce a medzi nimi na najvyššom stupni rozvoja stojí človek.
Ľudia sú jediné tvory na tejto zemi, ktoré majú slobodnú vôľu jednať a rozhodovať o svojom osude. Len ľudia sú schopní vytvárať a meniť svoj život. Pretože sme si jasne vedomí seba samých a môžeme jednať podľa vlastnej vôle, nesieme za svoje činy zodpovednosť. Platí teda pre nás kozmický zákon karmy, podľa ktorého všetko, čo z nás vychádza, všetky naše činy a konania, prichádza späť k nám.“
Karmu ovplyvňujeme štvorakým spôsobom:
myslením,
slovami,
vlastnými činmi a konaniami,
činmi, ktorých sa dopúšťa niekto iný z nášho popudu.

Stručne povedané: všetko, čo sme si kedy mysleli, čo sme povedali, urobili a spôsobili, je karma a karma je aj to, čo si práve myslíme, čo hovoríme, čo robíme. Po smrti zostáva fyzické telo na zemi a rozpadá sa. Päť prvkov sa rozpojí a každý sa navracia k svojmu pôvodu. Človek však – aj keď je zbavený hrubohmotného tela – existuje ďalej v astrálnej rovine ako duch „obalený“ jemnými telami: astrálnym /pránickým, mentálnym/ a kauzálnym. V nich sú obsiahnuté city, poznatky, skúsenosti, spomienky. Stratili sme však krija-šakti – schopnosť jednať. Iba fyzické telo umožňuje človeku robiť skutky dobré alebo zlé. Po smrti nemôžeme nič. Po smrti nám nie je k ničomu ani majetok, ani tituly, ani spoločenská pozícia. A to, do ktorej úrovne kozmu sa dostaneme, záleží len a len na našich činoch, na našich karmách.
Sú tri druhy kariem:
1.Karma, ktorá sa nazhromaždila z predchádzajúcich životov. V jednom živote by sme neboli schopní uniesť dôsledky všetkých svojich činov. Preto sa nám vracajú po častiach a pôsobia v ďalších a ďalších zrodeniach.
2.Je to tá časť karmy, ktorá „dozrela“ na to, aby pôsobila v tomto živote.
3.Sem patrí všetko, čo robíme v súčasnom živote. Toto sa spojí s karmou z predchádzajúcich životov a následne bude určovať našu budúcnosť. 11
Úlohou nášho bytia tu na tejto zemi je získať svetlo poznania.




10. Regresná terapia

Je terapiou, ktorá ma priťahovala odvtedy, ako som objavila, že život smrťou nekončí, keď som sa stotožnila s myšlienkou, že naša súčasná existencia na Zemi by nemala zmysel, keby život ďalej nepokračoval. Nemalo by zmysel pracovať na sebe, rozvíjať sa, riešiť problémy, hľadať pravdu života, robiť dobro, tvoriť, milovať.
Sú chvíle, keď viem, že sme s klientom v situácii, keď je odpoveď skrytá v hlbšej minulosti, keď nevieme získať odpoveď a riešenie v prítomnosti alebo blízkej minulosti. Stojíme pred nejakým múrom a vtedy je čas otvoriť dvere a prestúpiť imaginárnu hranicu, za ktorou sa skrýva odpoveď na problém tohto života, odpoveď na otázky: Ako to, že niekto sa narodí do rodiny, ktorá mu poskytne dobré podmienky, niekto do rodiny, kde je utrpenie a veľmi ťažký život? Toto nie sú náhody.

Keď prišla príležitosť rozšíriť svoje zručnosti o regresnú terapiu, neváhala som. Zoznámila som sa s Patrikom Balintom, ktorý mňa aj ostatných postupne voviedol do čarovného priestoru, ktorý bežnému človeku môže zaváňať mágiou alebo niečím, čo je tajomné a nemáme právo sa doň pozrieť alebo terapiu rovno poprie. Jeho spôsob uchopovania výcviku a nášho vedenia bol veľmi láskavý a trpezlivý.
Vzhľadom k tomu, že v tom čase som sa venovala joge už niekoľko rokov, nemusela som bojovať s termínmi, ako sú minulý život, karma a pod.
Regresná terapia otvára cestu k hlbokému pochopeniu príčin našich problémov, ktoré sa nachádzajú v minulých životoch. Nepracuje prostredníctvom hypnózy, ale „asociačnej pamäte“.
Jednou zo základných vlastností našej pamäte je jej asociatívne vybavovanie. Asociácia znamená spájanie alebo združovanie predstáv tak, že jedna predstava vybaví inú, ak sa niekedy tieto predstavy vyskytli spolu. Každé vybavovanie a rozpomínanie z pamäte sa deje na tomto asociatívnom princípe. Tak, ako sa nám vybavujú veci a udalosti z minulosti, môžeme sa do "tej našej minulosti", s využitím tohoto asociatívneho princípu, dostať aj my. Využívame práve tento princíp na to, aby sme si vybavili podobné udalosti, ktoré sú príčinou našich problémov v prítomnosti.12
V stave uvoľnenia klient prechádza súčasný život a prechádza aj cez hranicu tohto života. Vedie ho niť, a tou je problém, ktorý práve rieši. Vždy človeka sprevádza terapeut a bezpečne ho vedie do minulosti a spolu s ním sa vracia späť do prítomnosti.
Táto terapia vychádza z poznania, že v čase traumatického zážitku, alebo nejakej udalosti v minulosti došlo k zúženému vedomiu, k stresovej reakcii nášho tela a mysle. V ďalších podobných situáciách reagujeme podobne, aj keď nemáme zjavný dôvod takto reagovať.
V teórii o regresnej terapii sa hovorí: Takú informáciu z udalosti, ktorá sa nachádza v našej pamäti, ktorá obsahuje bolesť alebo chýbajúcu jedinečnosť a zároveň stav zúženého vedomia nazývame engram. Udalosť, kde sa nachádza engram nazývame engramickou udalosťou. Udalosť, kde sa nachádza zdroj bolesti alebo zdroj chýbajúcej jedinečnosti nazývame primárny engram. Všetky informácie, ktoré sú v udalosti, kde nám len pripomínajú nejaké traumatické zážitky alebo chýbajúca jedinečnosť a zúžené vedomie, sa nazýva sekundárny engram. Pripomínanie a vybavovanie prežitých informácií z udalosti z minulosti do nášho podvedomia, sa nazýva restimulácia engramu.12
Spracovaním engramickej udalosti, príčiny problému, dochádza k abreakcii, k uvoľneniu napätia. V tomto stave môžeme potom vidieť a chápať širšie súvislosti, ktoré sa v danom momente odohrali. Vytvárame si tzv. korektívnu udalosť.

Príklad: S jednou klientkou sme riešili problém jej invalidy. Medzi iným mi hovorí: „Viete, minule som videla, ako si moje skoro dospelé deti /syn a dcéra/ masírujú chrbty. Tak ma to rozrušilo, že som sa musela na nich vykričať. Potom som si sama hovorila, čo sa stalo, čo ma masáž tak rozčúlila.“ A keď sa pozrela do minulosti, uvidela seba ako malé dievčatko, o ktoré sa rodičia nemohli starať, a tak sa o ňu starala stará mama. Pokračovala: „ Stará mama ma však nemala rada a tak som nemala rada ani ja ju... ale každý večer, som jej musela masírovať chrbát“. Keď to uvidela, precítila, uvedomila si, ako vzájomná masáž jej detí súvisí s jej súčasnosťou.
Znamená to, že masírovanie chrbtov bola pre klientku udalosť, ktorá ju len restimulovala, ale príčina – primárna engramická udalosť, bola v minulosti.
Nie je zaujímavé sa pozerať do svojej minulosti zo zvedavosti. Vstupenkou je len hlboká túžba riešiť svoj problém. Tiež nie je zaujímavé neustále sa ponárať do minulosti. Tento pohľad je však dôležitý k tomu, aby sme mohli guľu, ktorú nosíme priviazanú na svojej nohe, o ktorú sa stále potkýname odviazať a oslobodiť sa. Cieľom je, aby náš život mohol slobodne pokračovať ďalej a aby sa stal plnohodnotný, aby sme sa mohli stať sami sebou. Nástrojmi sú techniky a prístup, prostredníctvom ktorých riešime príčinu fyzických problémov, psychických problémov, vzťahových problémov, hľadáme pochopenie - čie vzorce správania používame v svojom živote, alebo sa snažíme oslobodiť vnútorné dieťa. Tak ako V. Satirová v svojom prístupe rozširuje vnímanie klienta v jeho zmyslovom vnímaní –vidieť, cítiť , počuť. Podobne rozširovanie zmyslového vnímania sa deje aj v regresnej terapii.

Vstup do prenatálneho obdobia, je zdrojom a súčasne odpoveďou na mnohé problémy týkajúce sa hlavne modelov nášho správania. Už len tento pohľad veľakrát dáva odpoveď na niektoré otázky, na ktoré keď nedostaneme odpoveď, narážame na ne celý život. Nachádzame cestu k pochopeniu, k uvedomeniu si, čo sa stalo, kde sme uviazli alebo nemôžeme byť sami sebou.
Terapia nikdy nie je konfrontačná a umožňuje klientovi spolurozhodovať, čo sa bude v terapii diať.
Objavné je aj to, že môžeme ísť s klientom do traumatického zážitku, z ktorého sa klient už nevracia s negatívnymi pocitmi, ale s porozumením danej situácie. Dôraz nie je dávaný na patológiu, ale na pochopenie, ktoré sa stáva zdrojom pozitívneho náhľadu a fungovania v ďalšom živote.
To, čo som v regresnej terapii našla, bol akceptujúci, empatický, nehodnotiaci a kongruentný prístup ku klientovi.






Príbeh
Dlho predtým, ako som sa začala venovať regresnej terapii, chodila ku mne mladá klientka, nazvime ju Barborka. Bolo to veľmi živé dievčatko, ktoré malo život pred sebou. Pochádzala z rodiny, kde sa mama musela rozviesť, napriek tomu, že v čase, keď sa vydávala, milovala svojho muža. Čas ukázal, že bol nespoľahlivým mužom, ktorý svoje problémy riešil alkoholom. Mama sa však po určitom čase vydala a naša Barborka získala nového otca a časom nového brata.
V puberte veľa rebelovala a neskôr ju zas začali stretávať úzkosti. Riešili sme ženské problémy: problémy s vaječníkmi, nemala menzes a objavovali sa vzťahové partnerské problémy. Akosi sa v jej živote diali veľké vlny. Už na začiatku terapie sme obidve vedeli, že rodinná minulosť ju veľmi ovplyvnila, ale život prinášal naďalej vlny, napriek tomu, že situáciám lepšie rozumela.
Raz nás opäť navštívila s problémom, nález na pravom prsníku. Samozrejme, bola veľmi nešťastná. Tým, že v tom čase už som mala výcvik v regresnej terapii ukončený, mohli sme siahnuť na tieto techniky a pozrieť sa za hranice bežných spomienok. Tam, kde sme ešte neboli. A tak sme sa vydali touto cestou. Uvedomovala som si, že proces bude súvisieť s tým, čo sme už riešili: materstvo, vzťahy, mužský princíp. Začali sme však postupne.
Pri prvom stretnutí sme pracovali technikou prenatálnou, ktorá dovoľuje pozrieť sa na to, čo sa dialo v tomto období. Čo prežívala mama, aký jej model správania používa Barborka v svojom živote. Videli sme mnoho strachu, neistôt, samoty, únavy, toho, že mama nemá podporu vo svojom mužovi a že sa musí rozhodovať sama. Barborka problémy mohla uvidieť a pochopila, že mnoho z týchto modelov používa sama. Hlavne pocit samoty. Dôležité je, keď problém vidíme, cítime - vtedy a tam - máme šancu zvážiť, nakoľko tento model chceme používať ďalej alebo ho chceme zmeniť.
Druhé stretnutie. Pokračovali sme vo vzťahovej terapii s priateľom, s ktorým chodila v minulosti. Svojho partnera milovala, ale neposkytoval jej žiadnu ochranu, nebol schopný pozerať do budúcnosti a niesť zodpovednosť.
Tretie stretnutie. Riešila vzťah so súčasným partnerom, ktorý bol diametrálne iný ako ten predchádzajúci, ale tiež niečo nebolo v poriadku. Stále sa akosi nič v živote nemenilo. Jej biologické hodiny tikali. Prečo nemohla rozvinúť ďalej svoje ženstvo, naplniť rodinný život?
Štvrté stretnutie. Aktuálne boli vaječníky, a tak sme siahli k hypnoterapii, ktorá poukazovala na problémy s jej vtedajšou prácou.
Piate stretnutie bolo prelomové. Pomocou hypnoterapie „uvidela“ pri - príčine
svojich problémov – niekoľko obrazov:
1. – malé dieťa, ktoré vie ešte len sedieť,
2. - situácia z puberty,
3. - terajší rodičia,
4. - na ľavej strane priateľ A, na pravej strane priateľ B.
Šieste stretnutie. Riešili sme ženský princíp. Po tejto terapii Barborka dostala menzes.
Siedme stretnutie. Riešili sme mužský princíp. Zmenilo sa jej prežívanie na skúškach
/študuje na VŠ/, lepšie spí, cíti sa nezávislejšia vo vzťahoch.
Ôsme stretnutie. Riešili sme vzťah s matkou. Pochopila súvislosť medzi svojím
strachom z otehotnenia a založenia si svojej vlastnej rodiny. Sama to zhodnotila, že keby sme ale na začiatku nerobili „prenatál“, bolo by to ťažké. V ten deň dostala opäť menzes.


Sny
1.Po poslednej terapii sen, v ktorom sa objavovali dvaja orientálni ľudia, muž a žena. Boli to princ a princezná, boli pekní a ťažko sa rozoznávalo, kto je kto. Barborka vie, že to bola ona. Zachraňovala jeho. Museli preplávať na druhú stranu jazera, tam boli zachránení. Pršalo. Mala veľmi dobrý pocit.
2. Veľa bahna, všetko sa čistilo a odchádzalo kanálmi.

Myslím, že toto nepotrebuje ani komentár. Barborka začala pracovať. V novej práci sa jej darí. Jej prejav ženstva v podobe menštruácie je v poriadku. Držím jej palce, aby to nové, v sebe mohla podporovať, dovolila mu ďalej rásť a rozvíjať sa.


Ukončením výcviku v Regresnej terapii prišiel čas, že som opäť zmenila svoju prácu a prešla som zo štátnych služieb do súkromnej praxe. Odvtedy často siaham k regresnej terapii. Tým, že umožňuje vstupovať do miesta, kde sú uväznené príčiny a odpovede na naše vnútorné otázky, človek sa môže oslobodiť od tyranie jedného významu, ktorý si urobil práve v dávnej minulosti. Rozšírením možnosti videnia, cítenia a pochopenia sa vracia človek do prítomnosti slobodnejší a zrelší. Akceptovaním človeka takého aký je, akceptovaním jeho spôsobu videnia a rastu máme šancu aj my byť svedkami jedinečnosti ľudského vývoja.























11. Záver
Všetky moje skúsenosti, zručnosti mali a majú svoje miesto v mojej praxi. Niekedy je to viac technika, inokedy vzájomná prítomnosť a jedinečnosť stretnutia. Bez dôvery, lásky a hlbokého ľudského porozumenia by sa nič nedialo.
V chvíľach hlbokého napojenia sa na klienta, dejú sa veci medzi nebom a zemou. Vždy s týmto uvedomením sadám ku klientovi a som pripravená ho počúvať. Neuvažujem nad tým, akú techniku použijem, ale vnímam, čo práve on potrebuje, tu a teraz, v tomto čase. Počúvam príbeh, ale vždy najmä to, čo je za príbehom. Niekedy môžeme kráčať spolu rýchlejšie, inokedy pomalšie. Je ešte veľa otázok, ktoré nosím v súvislosti s pochopením tajomstiev tohto života, ale mám aj veľa trpezlivosti a slobody. Viem, že všetko sa deje bezpečne a tak, ako je klient k pochopeniu a k svojej zmene pripravený.


Ja robím svoju vec a ty robíš svoju vec.
Nie som na svete preto, aby som žil podľa tvojich predstáv,
A ty nie si na svete preto, aby si žil podľa mojich.
Ty si ty a ja som ja.
Ak sa náhodou vzájomne nájdeme, je to krásne.
Ak sa nenájdeme, nedá sa nič robiť.

(F.Perls-humanistický psychológ)









12. Použitá literatúra

Monografie
Bohumila Baštecká -Psychologická encyklopedie – aplikovaná psychologie –
Portál 2009, ISBN 978-80-7367-470-0
Lokšová Irena, Jozef Lokša: Pozornosť, motivácia, relaxácia a tvorivosť detí
v škole, Portál 1999, str. 83
Karel Vojáček: Autogenní trénink , AVICENUM , Praha 1988 , 08-061-88
Paramhansa Svámí Mahéšvaránanda – Moje poselství , Krystal, 1994
Paramhansa Svámí Mahéšvaránanda – Skryté síly v člověku, Mladá fronta
Praha, ISBN 80-04-1141-0, 2004 str. 22-23
Parmhansa Svámí Mádhávánanda – Líla Amrit, Vydavateľstvo Mahéšvarananda
Joga v dennom živote, Martin 1995, str.98
Stanislav Kratochvíl – Psychoterapie , AVICENUM, zdravotnické nakladatelství,
n.p. Praha , 1976
Virginia Satirová – Kniha o rodině, Institut Virginie Satirové, nakl. PRÁH a
SVAN, 1994

Zborníky, články:
Donigian,J.- Malnati,, R. – Critical incidents in group therapy, California 1987
/študijný materiál/
The Top 10 -The Most Influential Therapists of the Past Quarter-Century
preložil PhDr. Ivan Valkovič. Prevzaté z bulletinu EMPATIA, roč.
XIV., č. 51, Bratislava 2007

Internet. zdroj:

www.regresnaterapia.sk